HISTÓRIA - Futbal

Zo spomienok J. Petráša, Ľ. Červeňa, Ľ. Šagáta a iných zostavili v roku 1974 R. Šefraník, M. Červeň, J. Rišian, V. Korbeľ.

Keby sme mali pravdivo hodnotiť históriu diviackeho futbal tak by sme sa museli vrátiť do obdobia pred prvou svetovou vojnou. Július Petráš si na toto obdobie spomína takto:

"Bolo to niekedy v roku 1910, keď som ako študent býv. Obchodnej akadémie v Martine s niekoľkými spolužiakmi zosadol z vlaku v Kláštore pod Znievom a odišli sme spolu do tamojšieho Učiteľského ústavu, aby sme sa prvýkrát v živote pozreli, ako vyzerá tento pre nás dovtedy neznámy šport. Tu sa už hralo na dve bránky, trénerom a rozhodcom bol osobne pán riaditeľ školy Párvay, ktorý do Kláštora prišiel priamo z Budapešti, kde už vtedy sa hral futbal na európskej úrovni. Začali sme s tenisovou loptou, potom sme prešli na loptu ušitú z dvoch starých klobúkov a vypchatú konskou srsťou, konopami a zrebami. Spočiatku k tejto hre bola istá nedôvera, postupom času sa mi však podarilo nájsť ďalších kamarátov."

"Prvé ihrisko sme mali asi tam, kde je t.č. u starých Rišiaňov záhrada a Kleskeňovský dom. Namiesto bránok boli dve latky a na nich zavesené kabáty. Medzi prvých hráčov patrili Jozef Červeň, Jozef Kubovec, Julo Petráš a Janko Hrivnák. Postupom času nám pribudli ďalší hráči a to Juľo Zelezník, Jozef Dobrôtka, Juraj Červeň, Gustík Rišiaň, Janko Páleš, Ján Hulej a Miško Košík. Z histórie diviackeho futbalu nesmieme tiež vynechať Janka Horvátha, správcu píly Donáta, ktorý nám vlastne uvolnil miesto pre prvé ihrisko. Samozrejme, že tento priestor nám postupom času nestačil a preto sme sa presťahovali na nové ihrisko ku cintorínu. A to sa už písal rok 1912, kedy sme mali prvú koženú loptu. Zo začiatku sme mali s ňou problémy, lebo sa ťažšie ovládala ako lopta naplnená srsťou a zbrebami. Treba spomenúť, že sme už mali aj dorast. Bratia Janko a Michal Cvikovci, Janko Kováčik a Janko Lettrich. Horšie bolo, že v tej dobe sme ťažko mohli nájsť rovnocenného súpera, pretože v Kláštore a vo Vrútkach mali kompletne vystrojené mužstvá, my sme sa museli uspokojiť s vlastnou výstojou, ktorá pozostávala z vyradených starých košieľ, krátkych nohavíc a starých topánok. A jedno, čo sme nikdy nemali bol pokladník, lebo sme nemali ani korunu."

"V tom čase sa začal veľmi úspešne rozvíjať futbal v Turč. Tepliciach, kam prestúpil spomínaný riaditeľ Párvay. Vychoval tu celú generáciu dobrých a známych futbalistov, medzi nimi aj čs. reprezentanta Šorala. Nemuseli sme sa teda chodiť futbal hrávať do Kláštora, ale sme mali možnosť podučiť sa niektorým futbalovým novotám už v Turč. Tepliciach. Veď aj sám riaditeľ Párvay bol niekoľkokrát u nás, aby nás v našej činnosti povzbudil, usmernil a podporil."

"Písal sa rok 1913 a my sme prvýkrát prešli na Husacie, aby sme takto položili skutočné základy pre diviacky futbal, pretože tu sa hrávalo najmenej 40 rokov, kým sa vychovali ďalšie generácie futbalistov, prežili sme mnoho radosti ale aj starostí a sústredili sme okolo seba okolie nadšených záujemcov o tento krásny, ale v tom čase málo známy druh športu. A pribudli nám ďalší hráči - spomína Jula Petráš - bratia Sohnenscheinovci, Ondro Kubík, Jula Benák a Béla Zachar. Hrávalo sa každú nedeľu a to bez prestania od 14. do 19. hod. večer. Rozhodcu sme nikdy nepotrebovali, všetky sporné prípady sme si vyriešili sami. Odborné výrazy sme nepoznali a za celý tento čas sa nám nikdy neprihodil žiaden úraz okrem nepatrných odrenín alebo poranení. Rok 1914 bol požehnaným rokom pre náš futbal, no nešťastný pre našu generáciu, lebo sa začala prvá svetová vojna. Pridali sa k nám dedinskí mecenáši a to dvaja synovia grófa Pongráca, nám všetkým starším známy Dr. Imrich Kohn a jeho tri sestry. Takto sme si vlastne založili zmiešané chlapčensko - dievčenské futbalové družstvo a mohli sme už hrať na dve brány. To bol skutočne veľký pokrok, lebo na tie pomery nebolo sa tak ľahko dostať do spoločnosti týchto urodzených a vznešených rodín. Futbal všetky tieto rozdiely či už majetkové alebo národnostné ako aj náboženské vyrovnal, lebo všetci sme boli kamaráti a všetci sme mali radi futbal, vzájomne sme sa poznávali, pomáhali a občas aj poškriepili."

Každej pesničke býva koniec. To hovorí na záver nestor nášho futbalu Julo Petráš. Výstrel na korunného princa v Sarajeve, mobilizácia, odchod grófov do Bratislavy znamenal, že náš klub sa začal rozpadávať, ihrisko na Husacích osirelo, spustlo a my sme namiesto športovania museli za našich otcov orať, mlátiť obilie a starať sa o to, aby sme si uchovali holé životy. A v roku 1918 na konci vojny som narukoval aj ja, končí svoje rozprávanie populárny Juľo Petráš. Keď sme sa vrátili z vojny našli sme život celkom zmenený, iné pomery a hnaní žitia nevôľou rozišli sme sa do sveta za chlebom, ale nikdy sme nezabudli na krásne chvíle, ktoré sme prežili pri Rišiaňov na lúke, pri stanici a nakoniec aj na našom milom a populárnom Husacom.

Keď týchto pár riadkov budete čítať, hlavne vy mladí športovci, spomente si ako sme my ťažko začínali, koľko predsudkov sme v myslení ľudí museli vyvrátiť, koľké obete priniesť, aby ste vy všetci mali radosť, potešenie a úžitok pre svoje zdravie a pobavenie zo športu, ktorý sa volá futbal.

Prvá Československá republika zo spomienok Ľudovíta Šagáta a Ľudovíta Červeňa

Nepatrné základy pre náš futbal boli teda postavené ešte pred prvou svetovou vojnou. Nemôžeme tvrdiť, že by išlo o organizovanú telovýchovu, ale predsa sa vykonalo veľmi mnoho pre ďalší vývoj futbalového športu u nás.

Prvé kroky po prvej svetovej vojne boli skutočne veľmi ťažké, každý mal svoje vlastné starosti, celá spoločnosť sa zmietala vo víre politického zápasu o moc a preto na športovanie sa nedalo ani myslieť. Ale predsa ani nie 6 rokov po tomto strašnom krviprelievaní začiatkom roku 1921 sa zišli na bývalej strážnici niekoľkí nadšenci, odchovanci nášho prvého a najstaršieho futbalistu Juľa Petráša a na ustanovujúcom valnom zhromaždení založili Športový klub Turčan Diviaky. Za čestného predsedu zvolili veľkostatkára Hugha Kohna, ktorý hneď aj zložil prvú základinu 500 Kčs čo na tie pomery pre televýchovu znamenal doslova veľký kapitál. Prvým predsedom bol Michal Polerecký, pokladníkom Janko Horváth, ináč nazývaný Janči Horvát, jednateľom Janko Hulej, neskôr túto funkciu vykonávali a celú agendu vybavovali vtedy ešte študenti Miloš Šagát a Ľudovít Červeň. Pokladňu neskôr definitívne až do zániku nášho prvého futbalového klubu prevzal Janko Lettrich, ináč aj aktívny dlhoročný futbalista. Veľkým prínosom pre náš futbal boli v tom čase Janko Jesenský, učiteľ na našej škole a bývalý strážnik Dušek, ktorý ako prvý vykonával aj funkciu cvičiteľa a trénera. Škoda, že z tejto veľmi peknej a bohatej histórie nášho futbalu nemáme žiadny dokumentačný materiál a odkázaní sme len na ústne podanie žijúcich svedkov.

A tam, kde sme v roku 1918 skončili, tam sme v roku 1924 začali - na našich slávnych všetkých nám dobre známych Husacích. Tam sme začali aj v roku 1924 hrať už s koženou loptou, ušitou ručne a nafúkanou namiesto gumovej duše mechúrom. Po väčšine sa hrávali priateľské zápasy s futbalovými jedenástkami Zvolena, Banskej Štiavnice, Kremnice, Handlovej, Martina, Vrútok, Kláštora pod Znievom a turč. Teplíc. A práve so svojími najbližšími susedmi odvekými rivalmi s Turč. Teplicami sme hrali aj svoj prvý zápas, ktorý sme v Diviakoch vyhrali 3:1 a v Turč. Tepliciach 1:1. Káder hráčov v tomto období tvorili: Jozef Dobrôtka, Jozef Červeň, Gustav Rišiaň, Ján Lettrich, Ľudovít Šagát, Július Košík, Michal Košík, Jozef Putrovec, Ján Cvik, Michal Hanko, Jozef Kráľ, Ľudovít Arvensis, ku ktorým neskôr pribudli Miloslav a Vojtech Šagátovci, Ľudo Červeň, Jozef Gregor, Jozef Čierny, Jozef Štrba, Ondrešj Zelezník, Jozef Schmidt, populárny Pepo Kriška, Ivan Jesenský, Pavel Konuš, bratia Ciklamíny, Ondrej Štrbák a rad ďalších, ktorí sa za toto obdobie vystriedali.

Keď píšeme túto históriu nesmieme zabudnúť, že práve v tomto období rokov 1924 až 1928 sme si zakúpili prvú kompletnú futbalovú výstroj priamo z Bratislavy. Aby sa mohlaq zásielka vymaniť, museli sme si vypožičať v bývalej Tatrabanke na zmenu 1 200.- Kčs, ktorú žíroval práve Janko Jesenský a Janko Lettrich. Bolo pre nich veľké riziko, ale čo by neurobili preto, čo mali vtedy najradšej - futbal. Radosť hráčov a celého publika, keď sme nastúpili v kompletnej futbalovej výstroji, nepoznala hraníc. Hneď v prvú nedeľu, aby sme mohli splatiť aspoň časť dlžoby sme sa vystrojili odohrať priateľský futbalový zápas do Handlovej. Na tento zápas nikdo nezabudne. Do Hornej Štubne sa išlo na rebriňáku, potom do Handlovej pešo cez hory, cesta necesta a hneď sa nastúpili na ihrisko. Prehrali sme 3:1, domov sme sa vrátili ráno o 3. hodine so zlomenou nohou nášho futbalistu Dibáka, ale s radosťou z toho, že môžeme dať prvú splátku. Žiadne občerstvenie sme nepoznali, lebo o toto sa postarali vždy len naše matere a my zase o tých, čo na to nemali. Najväčším problémom bolo ihrisko, na ktorom sa v lete mlátilo obilie a záležalo od pánskeho gazdu, ako osadil stah. Ak bol stoh zle osadený, museli sme si na niekoľko zápasov vypožičať ihrisko v Turč. Tepliciach. Majstrovské futbalové zápasy sa nehrali hneď po zaregistrovaní hráčov v roku 1928 ako spomína strýc Jožo Gregor, ale až v roku 1933 až 1935.

Žiaľ svetová kríza neobišla ani nás. Návštevy na zápasoch postupne klesali, začal sa prejavovať nedostatok finančných prostriedkov, naši mecenáši sa pridali k susedom v Turč. Tepliciach, kde našli primeranú pánsku spoločnosť, postupne aj naši hráči začali hľadať lepšie podmienky a nastal zákonite úpadok nášho futbalu.

Ale náš futbal nezanikol! Dajme slovo nášmu populárnemu Ďurovi Hulejovi, ktorý sa na toto obdobie presne takto spomína:

"Ako 15 - 17 roční chlapci sme hrali ďalej. Mali sme dokonca kompletnú futbalovú výstroj, aj s futbalom. Neboli sme registrovaní, nemali sme výbor ale mali sme nadšených a dobrých futbalistov: Jozef Gregor, Vlado Jariabka, Dušan Štrba, Anton Višňovský, Vladimír Kleskeň, Rudolf Šefraník, Jozef Domko, Ján Hulej, Ján Rišiaň, Ivan Šagát, Juraj Hulej. Náhradníci boli Ján Chvojka, Slavo Šefraník a Miloš Dubovec. Spomínam si že sme hrali v Háji a mali sme dve posily a to Lajo Šagát, neskôr ligový futbalista ZTK Zvolen a Jože Rišian, ktorý prišiel až z Košíc. My sme nakoniec svojim súperom museli vypožičať jedného futbalistu a to Vlada Jariabku, pretože vraj mal tam domovskú príslušnosť a preto si na neho nárokovali. Takto sme hrávali až do roku 1939."

Obdobie rokov 1939 - 1958

Nechajme však, aby si na toto obdobie zaspomínal náš prvý tajomník z rokov 1940 - 1945 Jozef Rišian:

"Politické udalosti rokov 1938 - 1939 sa dotkli bezprostredne celej našej spoločnosti a nemohli zákonite obísť ani nás obyvateľov obce Diviaky. Prv však ako začnem so svojimi spomienkami na toto obdobie musím sa predsa len vrátiť o rok o dva dozadu."

"Po dočasnom zániku nášho futbalového klubu zostalo nám len neregistrované dorastenecké mužstvo, ktorého činnosť sa obmedzovala len na priateľské stretnutia s okolitými mládežníckymi celkami. Dospelí futbalisti Miloslav Šagát, Jozef Štrba, Jozef Zelezník, Michal Červen, Michal Páleš a ďalší odišli hrať do Turč. Teplíc, kde v tom čase bol pomerne silný a na tie pomery aj finančne konsolidovaný futbalový klub, pretože s pomocou kapitalistickej smotánky mal pre svoju činnosť vytvorené dobré podmienky. Neskôr sa k nim postupne pridávali aj naši dorastenci Ivan Šagát, Jozef Gajdoš, Rudolf Šefraník, Ján Chvojka a rada ďalších, pretože každý hľadal podmienky pre športovanie. A boli to práve títo futbalisti, ktorí sa neskôr po premenovaní Turč. Teplíc na gardistický klub stali kostrou nášho nového futbalového mužstva."

"Ale poďme pekne po poriadku, aby sme našej mladej generácií vysvetlili, a my starší, aby sme si pripomenuli, ako došlo k oživeniu činnosti nášho známeho ŠK Turčan Diviaky. Aj keď bolo akokoľvek s futbalom sme v Diviakoch nikdy neprestali. A keď to už neišlo inak, tak za Hornianskych humnom, tam kde stojí teraz nová škola, večer čo večer odohrávali sa nezabudnuteľné stretnutia medzi "Žobrákmi a Sedliakmi". Hral každý, kto včas prišiel, nebolo rozhodcu, nebola žiadna výstroj, ale bola futbalová lopta, ale bolo zdravé srdce a veľké oduševnenie za tento krásny šport. A tu sa zrodila myšlienka obnoviť tradície našich predchodcov, založiť si svoj vlastný futbalový klub. Nemôžem zabudnúť na hlavných aktérov tohoto smelého podujatia, ktorému sa nepripisovala dlhá trvácnosť. Prvým predsedom sa stal Ján Varholík, pokladníkom Štefan Morvay a tajomníkom Jozef Rišiaň. Z hračov to boli Miško Červeň, Miloš Páleš a dobrou radou pomohol bývalý známy dolnokubínsky futbalista, tiež učiteľ na našej škole Vlado Vajzer. Opierali sme sa pritom o staršiu generáciu bývalých futbalistov bratov Šagátovcov, bratov Arvensisovcov, Michala Košíka a Michala Hanku. Bývalí teplickí teplický futbalisti si priniesli so sebou časť futbalového výstroja, trenírky sme si dali ušiť z domáceho plátna, mali sme jednu futbalovú loptu, k dispozícií ihrisko na Husacích a začali sme teda najprv priateľské stretnutia, no súperi sa nám ťažko hľadali, lebo v tom čase okrem Martina a Vrútok nebolo žiadneho registrovaného mužstva. Prvý zápas ako sa pamätám sme hrali s Bystričkou a vyhrali sme 3:1. Potom prišli ďalší súperi hlavne vojenské jedenástky z Martina, ktoré v tom čase disponovali s veľmi dobrým hráčskym kádrom. Už v roku 1941 sme sa pred jesennou súťažou dali zaregistrovať u bývalej Považskej futbalovej župy v Žiline a vzhľadom na naše dosahované výsledky sme boli hneď zaradení do II. triedy župného majstrovstva, čo na tie časy bola veľmi náročná a ťažká súťaž, pretože hrávali v nej oddiely: Dolný Kubín, Lipt. Mikuláš, Rybárpole, Celulózka Žilina, Palúdzka, Važec, Porúbka, Ondrašová, Okoličné, Varín, Lietavská Lúčka, Likavka, Černová, Lisková, Vrútky "B" a ďalší."

"V mužstve sa vystriedali títo hráči: Lojzo Fidrik, Vlado Šenšel, Jozef Zelezník, Ján Chvojka, Rudolf Šiška, Miloslav Dubovec, Dušan Štrba, Ján Hulej, Michal Červeň, Ján Cvik, Ľudovít Štanceľ, Ján a Jozef Petrovič, Vlado Žiak, Ivan Šagát, Miloslav Šovčík, Milan Bôcik, Miloš Páleš, Ján Šarlina, Vladimír Kleskeň, Ondrej Baranček, ku ktorým neskôr pribudli posily Benč, Kamenický a Sabela."

"Prvý majstrovský zápas sme hrali s rezervou Vrútok /FC Vrútky hrali vtedy prvú ligu/ a do polčasu sme prehrávali na vlastnom ihrisku 4:0 proti silnému vetru, nakoniec sme vyrovnali ale neskúsenosť a ťažký súper nás pripravili o víťazstvo. Treningy viedol spočiatku Vlado Vajzer, neskôr sme za trénera získali známeho ligového futbalistu FC Vrútok Kozmu. No samozrejme o odmeňovaní alebo platení nemohlo byť na tie časy ani reči. Za súpermi sme museli chodiť na pomerne veľké vzdialenosti vlakom, neskôr nákladným autom, ale vždy sme disciplinovane nastúpili, ani jedenkrát sme nevynechali žiadne stretnutie a to čo je hlavné, nikdy na našom ihrisku nedošlo k žiadnej neprístojnosti."

"Oslobodenie našej vlasti sme privítali aj my športovci s plným pochopením a nadšením a hneď ako nám to dovolili podmienky, vyšli sme na naše ihrisko znova, aby sme v oslobodenej vlasti pokračovali v telovýchovnej činnosti. Pri tejto príležitosti nesmieme zabudnúť na nášho hospodára Michala Košíka, ktorý nám zachránil celú futbalovú výstroj nehľadiac pritom na svoj vlastný majetok a život."

"Začiatky po oslobodení boli tiež ťažké. Prvé zápasy cez letnú prestávku sme chodili hrávať na obyčajnom rebriňáku a všetky skončili našim dvojciferným víťazstvom. Hneď na jeseň toho istého roku sme boli zaradení do majstrovskej súťaže a hrávali sme skoro s tými istými súpermi. Starší hráči postupne odchádzali, no postupne prichádzali noví a tak sa medzi nás dostávajú futbalisti: Ján Kubík, Ján Gregor, Dušan Froľo, Ján a Ivan Páleš, Vladimír a Ján Knieteľ, Vlado Kráľ a ďalší. V roku 1950 sme mali postúpiť do I. triedy Žilinskej futbalovej župy, no rozhodujúce stretnutie so Závodím sme na Vrútkach prehrali."

"Nastali aj zmeny vo vedení a postupne vo funkciách predsedov sa vystriedali: Michal Košík, Ignác Tonhauser, Jozef Rišieň, Michal Červeň a v tomto období prevzal definitívne na dlhšiu dobu funkciu tajomníka Pavel Fabián, ktorý patril medzi našich najlepších a najsvedomitejších funkcionárov vôbec."

"V tomto období prichádza k nám za trénera kpt. Ján Petrovič z Banskej Bystrice, ktorý úroveň nášho futbalu dostal na patričnú výšku, takže sme každoročne bojovali o prvé miesto a o postup do I.A triedy. V roku 1949 sme mali prvé sústredenie v histórii nášho futbalu vôbec na Remate pri Handlovej a hneď nato sme porazili na vlastnom ihrisku nášho odvekého rivala Turčianske Teplice v pomere 3:0."

"V roku 1951 dochádza k zlúčenie obcí Diviaky a Turčianske Teplice a vzniká nová TJ Tatran Drevina Turčianske Teplice, kde kostrou prvého futbalového mužstva sa stávajú práve hráči bývalého ŠK Turčan Diviaky. Z Turč. Teplíc hrávali Vilo Drahovský, Pepo Slezáček a neskôr do mužstva bol zaradený aj náš veľký futbalista Jano Fakač. Už v roku 1955 sme temer po beznádejnej jeseni vyhrali I.B triedu a postúpili sme po prvýkrát v histórii nášho futbalu do I.A triedy. Táto súťaž bola skutočne veľmi ťažká a náročná, lebo hrávali tu medzi iným také oddiely ako Martin, Pov. Bystrica, Dukla Mikuláš, Ladce a iní. Hneď prvý zápas sme na vlastnom ihrisku vtedy už v Turč. Tepliciach prehrali 1:7 a kde kto nad nami zalamoval rukami. V letnej prestávke sa však mužstvo pozbieralo, znovu sme získali za trénera Ján Petroviča, takže sme sa v I.A triede udržali. V roku 1957 - 1958 dochádza k zmene súťaže a to systém jar - jeseň. No hneď na jar dochádza k nepríjemnej udalosti, keď vinou jedného nespratníka z Turč. Teplíc došlo k inzultácii pomedzného rozhodcu, čoho následkom bolo zavretien ihriska, potom nezhody vo výbore a nepomáha ani zmena názvu na TJ Slovan, lebo zo súťaže sme vypadli."

"Tepličania sa začali obzerať po svojom vlastnom oddiele Baník. Ihrisko sme nemali a tým vzniká myšlienka výstavby nového ihriska medzi Diviakmi a Turč. Tepliciami. Z našej strany bola pre túto akciu skutočne úprimná snaha, avšak lokálpatriotizmus zo strany niektorých funkcionárov a pracovníkov Uholného prieskumu v Turč. Tepliciach prekazil jeho dokončenie, čo sa na ďalšom vývoji oboch jednôt veľmi nepriaznivo odzrkadlilo. nakoniec dochádza k definitívnemu rozkolu a vytvoreniu TJ Dynamo Diviaky pod patronátom STS za veľmi účinnej pomoci riaditeľa Marčičiaka a ekonóma Bačkora."

Obnovenie TJ v Diviakoch

V lete roku 1958 za aktívnej podpory všetkých občanov, spoločenských organizácií a Národného výboru sa obnovuje Telovýchodná jednota a dostáva názov DYNAMO DIVIAKY.

Predsedom TJ sa stáva Michal Červeň st., tajomníkom Ján Kubík, pokladníkom Jozef Šefraník. V ďalších rokoch funkciu tajomníka vykonával Pavel Hanko a P. Pečner. Funkciu pokladníka vykonávali postupne Rudolf Šiška a Rudolf Gašpar.

Hlavnou úlohou výboru novej TJ bolo zabezpečiť materiálne podmienky pre rozvoj športu v našej obci, lebo organizácia sa nachádzala bez základného športového inventára a bez finančných prostriedkov. Základné finančné prostriedky poskytli podniky z našej obce a to STS, ŠM a Tatra nábytok a ďalej to bolo zo ziskov z poriadaných tanečných zábav, čo bývalo pravidelným príjmom pre činnosť našej TJ.

Na jeseň v roku 1958 futbalový oddiel novej Jednoty pod vedením predsedu futbalového oddielu Rudolfa Šefraníka, tajomníka Jozefa Enderlu a ďalších členov výboru začína od najnižšej súťaže v okrese t.j. od III. triedy, ktorú hneď v I. ročníku vyhráva a postupuje do II. triedy. Neskoršie funkciu tajomníka futbalového oddielu vykonávali Jozef Knieteľ, Pavel Hanko a Milan Cvik.

Na úspešnom postupe mali zásluhu títo hráči: Ján Gregor, Dušan Frolo, Ján Páleš, Ján Fakač, Ivan Kubovec, Jozef Sopko, Ľudovít Arvensis, Miloš Hrivnák, Jaroslav Sopko, Ján Knieteľ, Vladimír Hrúz, Ján Obuch, Ján Lichner hrajúci tréner Vladimír Jurík.

V ďalšom ročníku 1959 - 1960 sa stáva náš oddiel víťazom aj II. triedy v okresnej súťaži a už na jeseň roku 1960 hrá v I.B triede bývalého Žilinského kraja. Aj v tejto súťaži si oddiel počína úspešne, lebo hneď v prvom roku nášho účinkovania sme sa prebojovali aj do I.A triedy Stredoslovenského kraja.

O úspešnom účinkovaní v I.A triede Stredoslovenského kraja svedčí aj táto tabuľka ročníka 1961 - 1962:

Miesto	Klub	Zápasy	Výhry	Remízy	Prehry	Skóre	Body
1.	Vrútky	22	15	3	4	49:33	33
2.	Turany	22	13	4	5	48:19	30
3.	Banská Bystrica "B"	22	12	5	5	49:20	29
4.	Selce	22	12	5	5	49:21	29
5.	Ondrej	22	9	4	9	32:26	22
6.	Mokraď	22	9	4	9	35:38	22
7.	Diviaky	22	7	7	8	36:37	21
8.	Turčianske Teplice	22	8	4	10	34:45	21
9.	Dubová	22	7	5	10	26:36	19
10.	Nižná	22	4	6	12	20:40	14
11.	Závažná Poruba	22	4	5	13	23:55	13
12.	Sučany	22	4	4	14	36:57	12

V nasledujúcom roku 1963 naše mužstvo súťaž opustilo a v ďalších ročníkoch bojuje v I.B triede až do roku 1969, kedy sme obsadili II. miesto s 36 bodmi a s aktívnym skóre 72:31. Toto umiestnenie znamenalo postup do I.A triedy spoločne s vedúcim mužstvom TJ Kovohuty Istebné.

V tomto období mužstvo viedli tréneri: Jurík, Gromnica, Haverla, Sloboda, Kohút a Šidlo.

Za prvé mužstvo v tomto období hrávali: Milan Makový, Ján Boďa, Dušan Proško, Milan Cvik, Ľudovít Arvensis, Ivan Páleš, Ján Obuch, Jozef Zelezník, Bosík, Jaroslav Sopko a Karol Podhora.

Pre zlepšenie finančnej situácie v TJ v roku 1967 zriaďuje vedlajšie hospodárstvo TJ, ktoré vytvára priaznivé podmienky na rozvoj športu a teda aj futbalu u nás.

Neskoršie sa káder mužstva rozšíri o nových hráčov a to Ján Haverlu, Jána Zelienku, Františka Hrušku, Antona Kolárika, Jozefa Asferusa, Vladimíra Gíreta, Jána Zbyteka, Petra Šagátha, Mariána Fabiána a Stana Beráka.

V ročníku 1969 - 1970 mužstvo obsadilo v I.A triede pekné 6. miesto, za čo výbor TJ umožnil hráčom a ich manželkám 10-dňový zájazd k moru do Bulharska.

V tom období s našim mužstvom v súťaži štartovali Považská Bystrica "B", Lietavská Lúčka, Lednické Rovné, Kysucké Nové Mesto "B", Istebné, Turčianske Teplice, Sučany, Plevník, Varín, Liptovský Hrádok, Dubnica "B" a Predmier.

V roku 1970 - 1971 hráme v I.A triede a umiestňujeme sa v strede tabuľky. V tomto ročníku opúšťa naše rady jeden z nejtalentovanejších futbalistov Ferko Hruška a odchádza do ligového Spartaka Martin. V roku 1971 prichádza trénovať mužstvo Ľudovít Hojný.

Rok 1971 - 1972 možno nazvať nešťastným ročníkom, leba napriek dobrej situácii v tabuľke v jarnej časti súťaže dvaja nespratníci tzv. fanúškovia dopustili sa inzultácie rozhodcu, čo zapríčinili kontumačné prehry a nakoniec vypadnutie z I.A triedy.

V ročníku 1972 - 1973 pod vedením trénera Hojného sa mužstvo dostáva na solídnu úroveň a po ročnom pôsobení v I.B triede znovu sa vracia medzi účastníkov I.A triedy.

Napriek tomu, že ako staro-nový účastník nerobili sme si žiadne osobitné nároky na čelné umiestnenie, predsa v jeseni 1973 obsadzujeme II. miesto v tabuľke, čo dávalo reálne šance na boj o postup v jarnej súťaži.

Napriek dôkladnej zimnej príprave pre jarné kolo 1974 sme ponuknutú šancu šancu nevyužili a skončili sme so stratou boda na 3.mieste. V tom období za nás hrávali: Ján Lukašík, Milan Makový, Jozef Jedlička, Béla Štrba, Libor Zelezník, Ľudovít Arvensis, Ján Weis, Jozef Zelezník, Juraj Ivasuk, Ján Matta, Ján Zbytek, Stanislav Lonc, Miroslav Bročko a Miroslav Fidrik.

Aj keď nepostúpenie nášho mužstva do krajského majstrovstva bolo určitým rozčarovaním medzi hráčmi ako aj priaznivcami, je to predsa naše najlepšie umiestnenie v histórii nášho futbalu a veríme, že keď sa nepodarilo postúpiť v roku 1974 budeme naďalej vytvárať podmienky pre dobrú reprezentáciu futbalu v našej časti mesta.

Významné podujatia a priateľské zápasy s veľkými mužstvami

Po oslobodení našej vlasti aj v športovom živote nastal veľký rozmach, čoho dôkazom bolo aj hosťovanie "veľkých mužstiev na našom ihrisku".

4. augusta 1946 pri príležitosti otvorenia oploteného ihriska hral u nás bývalý ŠK Banská Bystrica, s ktorým naše mužstvo prehralo 2:3.

3. augusta 1947 hral na našom ihrisku ŠK Prievidza.

Nezabudnuteľné stretnutie zohralo naše mužstvo 26. júna 1948 s kompletným mužstvom ŠK Bratislava, v radoch ktorého v tom čase hrali slávni ligoví futbalisti: Tomanovič, Topolský, Hinduliak, bratia Arpášovci /starší Arpáš sa vtedy práve vrátil z talianskeho klubu FC Toríno/ a dosiahli sme veľmi dobrý výsledok 4:7. Hoci bolo daždivé počasie, návšteva bola vynikajúca a pribudol pekný zisk do našej chudobnej pokladnice.

V tom istom roku hosťoval na našom ihrisku aj ŠK Rolný Púchov, ktorý patril taktiež k popredným mužstvám Slovenska.

26. júla 1949 hral u nás vtedajší majster stredočeskej župy Čechie-Karlín-Praha. Stretnutie sa skončilo víťazstvom nášho celku 4:3.

7. júla 1951 hralo u nás kompletné futbalové mužstvo účastníka divízie Sokol NV Čadca.

V roku 1959 z príležitosti znovuotvorenie futbalového ihriska v dnešných priestoroch hosťoval populárny ŠK Železničiari Zvolen, nad ktorým sme vyhrali 3:1.

Do týchto významných priateľských futbalových stretnutí musíme zaradiť aj stretnutie v roku 1968 s ligovými hokejistami Dukla Jihlava, kde hrali reprezentanti bratia Holíkovci, Ján Suchý, Šmíd a medzi nimi aj náš odchovanec Janko Boďa.

Pamätným sa stala aj uzavretá družba a stretnutie s futbalistami TJ Desná pri príležitosti spartakiádneho vystúpenia v Jablonci nad Nisou v lete 1958, keď sme vyhrali 4:2.

V roku 1965 slávnostne odovzdávame do užívania novovybudovanú tribúnu a šatne, kedy po prvý raz upomienkovými diplomami odmieňame zaslúžilých športovcov v našej obci.